“Všeho litovat a vždycky žít minulostí.” Presný opak môjho životného kréda. :) Celkom sklamanie táto kniha. Zachytil som tu v komentároch, že Smithová mala mať počas písania blok (a v úvode ďakuje dvom inštitúciám pre spisovateľov, z čoho asi ten komentár vychádzal). A je to cítiť. Prológ z minulosti je ešte super, trafí všade kam chce, klasická Smithová. Za posledný rok som sa pri žiadnej knihe tak nezasmial. A niekde za polovicou, keď sa dej presune do USA, rozprávanie zrýchli a zakčnie. Je to zábavné, vrátia sa emócie. Ale tých 100 strán medzi bolo k nevydržaniu. Čisté tápanie. Hromada nesympatických postáv rieši svoje nezaujímavé dilemy, a absenciu diváckej príťažlivosti má kompenzovať experimentovanie s formou, čo zákonite vždy vedie do slepých uličiek. A je to dosť aj tou témou. Nie som samozrejme antisemita (rovnako by ma nebavilo pitvanie sa v kresťanskej, alebo akejkoľvek inej viere), ale už som niečo podobné čítal v Gold nad zlato, ktorým sa podľa mňa Smithová čiastočne (priznane) inšpirovala (istý Joseph tu pracuje v “Poisťovni Heller”) a do tretice by som už tému “muž v strednom veku a kríza židovskej viery” nepodstúpil. Oni obaja tí autori, Heller aj Smithová, vychádzajú z mylného predpokladu, že náboženstvo je nielen zaujímavé, ale aj zábavné. No a keď sa v druhej polovici knihy prestane židovskými symbolmi zaoberať (našťastie), stratia úplne zmysel. Ak ovšem jediným dôvodom toho všetkého nebola zmätenosť hlavnej postavy, to potom jo. Ale čitateľa tým ubila.

Smithová prý měla při psaní blok a je to žel bohu sakra vidět. Ještě prolog jako by kvalitativně i stylově vypadl z Bílých zubů, ale jen co se přesuneme o patnáct let dopředu, kvalita jde dolů, až se nakonec praští o podlahu. Ve srovnání s Bílými zuby nemá Smithová nejen o čem vyprávět dějově, ona nemá vykreslené ani poutavé pozadí a svět a ke všemu pracuje s postavami, které jsou pasivní, ploché. Ubíjející je všudypřítomné (nepovedené) psychologizování - o sáhodlouhých, neobměňovaných pasážích pojednávajících střídavě o židovských anekdotách a srazech Autogramové asociace nemluvě. Do posledních stránek mi dělalo problém pochopit, proč ta kniha vůbec vznikla. Jako by mě někdo nutil pít nudu stočenou do flašek.