Spenglerova kniha predstavuje čitateľsky značne neľahký kúsok. A teraz nejde iba o tie jednoznačne jasné veci: samotná dĺžka knihy, odstup od čias autora, dlhé vety a dlhé kapitoly. To čo mi prišlo ako najzávažnejšie je vec, ktoré je vlastne rovno v názve knihy - morfológia. Tento pojem v Spenglerovom chápaní nadväzuje na (pokiaľ viem) u nás málo známe spisy, resp. tvorbu Goetheho, ktorý sa venoval nedarwinistiskej (ak by som to mal časovo prísne zaradiť tak preddarwinistickej) prírodovede, alebo presne povedané botanike. Spengler vo svojom nachádzaní podobností medzi kultúrami (kultúra pre neho znamená životaschopný štát/spoločnosť, ktorý sa vyvinul v konkrétnom čase; civilizácia je potom už zo zotrvačnosti pokračujúci štát či zriadenie, ktoré už nemá pôvodnú energiu a a myšlienku a speje k svojmu koncu) vychádza z téz, ktoré formuloval Goethe a tie vo svojej dobe museli byť (minimálne pre nemeckého čitateľa) omnoho zrozumiteľnejšie než dnes. Toto vnímam ako podstatný dôvod, prečo tento rozsiahly spis je skutočne náročné čítanie. V každom prípade skladám klobúk pre autorovou erudovanosťou a sebadisciplínou (Spengler ju písal ako súkromný učenec, bez nejakého stáleho zamestnania - zdedil majetok, ktorý mu to umožňoval). Čo sa týka vnímania knihy ako pesimistickej. Spengler je dosť skepticky naladený k demokracii. Toto sa prejavuje najmä v druhom dieli (kniha, hoci oba české preklady sú jeden zväzok, bola napísaná ako dva diely, prvý vyšiel v roku 1918 a druhý v roku 1922). Teda druhý diel vznikal aj počas weimarskej republiky, ktorej nestabilita bola značná. Spengler to vnímal kriticky. Inak mi táto kniha rozhodne neprišla ako nejaké strašenie budúcnosťou či rozpadom západu (hoci to má v priamo v názve).