Ako vždy pri Marquezovi, je to dobrý príbeh. Je však neuveriteľné, ako relatívne ťažko sa číta taký krátky text. Marquez píše dosť žurnalisticky, len málo využíva dialógy (čo mne osobne nevadí, ale viem si predstaviť, že existujú čitatelia, ktorí sa potom v jeho textoch strácajú.) Čo však ja považujem za veľký nedostatok, je spôsob, akým člení text. Netreba čakať žiadny paragraf, aj na miestach, kde by mohol byť a dal by tak čitateľovi možnosť sa nadýchnuť. Nemôžem si pomôcť, potom to pôsobí, ako by sa priam vyžíval v tom, aby sa to ťažko čítalo. Osobne mám rád, keď autor neberie ohľad na čitateľa ale skôr na to, aby text prispôsobil takej podobe, ako on uzná za vhodné, pri ňom mám však niekedy pocit, že to skĺza už do akéhosi manieru. A zatiaľ čo pri románovej forme sa to trochu lepšie chápe, pri takto krátkej forme mi to prišlo už trochu ako úchylka. Takže pokiaľ aj jeho cieľom je, aby ste knihu prečítali na 4 nádychy (kniha má v podstate 4 kapitoly), môžete ju nakoniec čítať pomalšie, akoby si zasluhovala.

Těžké pro mne hodnotit. Pomalu každých pár stran se objevující další a další obyvatelé městečka a další příbuzní a známí a další lidé z okolí tvořili guláš postav a kdo je vlastně kdo a čí a proč a celkově styl psaní a struktura textu nebyl úplně můj šálek kávy. Nicméně příběh jako takový se mi líbil, ta absurdnost všech náhod, lhostejnosti a vlastně to co dělá nás námi, naší lidskosti. I my si občas řekneme, že do něčeho zasahovat nebudeme, že to přece udělá někdo jiný. Padesát let poté a stále se to čím dál tím víc dá uplatnit. Říkáme si, že to se přece nemůže dít, to nejde, to není pravda. Absurdní cyničnost celého příběhu podtrhává závěr. A proto 4/5.