Prvýkrát som túto knihu čítala ešte ako stredoškoláčka; a aj cca o desať rokov neskôr vo mne ostala zafixovaná ako pútavý historický román. Tak vo mne ostane zafixovaná zrejme aj po nedávnom opätovnom čítaní, tentokrát mi však omnoho viac než v minulosti prekážalo, že autorka veľmi voľne narába s faktami – a možno ešte viac, že to popiera. V historickej poznámke na konci diela síce čitateľov uisťuje, že aj tie najneuveriteľnejšie veci „boli prevzaté z primárnych zdrojov“, toto jej odvážne tvrdenie by si však zaslúžilo ich uvedenie, nielen vágne konštatovania typu „spoľahlivé zdroje jej pripisujú výrok“ atď. Jednoducho, od takéhoto typu historického románu očakávam niečo ako beletrizovaný prepis dejín, nie nadbiehanie čitateľovi rozmaznanému hollywoodskými scenármi. Explicitnejšie – Adam Albert Neipperg v diele nemal čo hľadať, aspoň nie v takom kontexte, aký vyfabulovala autorka (apropo, ako elegantne sa jej podarilo nespomenúť jeho prvú ženu Teréziu, ktorá zomrela až v roku 1815...). Na druhej strane, viaceré umne vkomponované detaily ma zaujali (z akého románu sa už našinec dozvie napríklad niečo o dejinách Haiti, že), hoci ich pravdivosť som si neoverovala, neviem teda posúdiť, či aj tu nepopustila autorka trošku uzdu svojej fantázii. Napriek spomenutým výhradám mám na zreteli, že stále sme na poli beletrie – a v tomto smere nie je románu veľmi čo vytknúť, lebo je naozaj pútavý, dobre a logicky vystavaný, oživený pohľadmi troch rozprávačov, primerane dlhý, úderný. Skrátka – fajn zážitok.