Za jadro posolstva tejto knihy považujem úsek od str. 64, kde autorka opisuje mentalitu a fungovanie tradičnej arabskej rodiny a porovnáva ju s individualizmom západnej Európy. Kým v Európe hľadáme svoj zmysel života a naplnenie svojho potenciálu, v kultúre islamskej/arabskej je účel daný už vlastne pri narodení a treba ho napĺňať. Ako keby sa vás nikto nepýtal, či máte vlohy na kreslenie, či vás to osobne baví alebo aspoň zaujíma, ste posadený (v určitom veku a po sobáši) za predsednícky stôl Povereníctva pre umenie a budete robiť rohodnutia a zadeľovať úlohy. Ak dočítate po stranu 77, budete sa usmievať nad naivitou Nemeckej vlády. Je to ale pochopiteľné. Nepoznajú správanie Rómov. My na Slovensku áno a preto pre nás opisované situácie nie sú ničím zvlášť prekvapivým. Kedysi ma zaujímala odpoveď na otázku: Čo je horšie: neprispôsobiví Rómovia alebo imigranti? Vďaka spomenutému krátkemu úseku tejto tristnej výpovede už viem. Prezradím svoj názor: Ďakujme Bohu za Rómov! ... a nech nás ochraňuje od masovej imigrácie aj naďalej...