Aké to čudné mesto, v ktorom sa ľudia nerodili, a predsa rástlo, hoci sa v ňom iba zomieralo. --- Výborné, sugestívne čítanie. Príšerná téma, avšak s príjemným prísľubom naplnenia nádejí (neviem ako to lepšie vystihnúť). Recentný, otrasný príklad holokaustu síce ukazuje že si my ľudia, čo sa týka zla horšieho ako muky pekelné, vieme pek(el)ne vystačiť sami ... na druhej strane je možné odmietnuť čakanie na nejaký koniec, brániť sa a skúsiť zakročiť. (na iks spôsobov. každý, i nepatrný pokus má význam a je hodný úcty) A čo tak navyše spojiť vôľu žiť so silnou motiváciou útekom spustiť reťaz udalostí priamo vedúcich k oslobodeniu ostatných a záchrane státisícov pred istou smrťou? Hm, bola by ale ilúzia myslieť si že vtedy bolesť, strach, hlad a únava zmiznú. Vrba a Wetzler sa odhodlali k činu, pozbierali zvyšné psychické aj fyzické sily, vlastný prospech odložili bokom, túžili len zvládnuť všetky prekážky a dokázať veľkú vec. Vo Wetzlerovom príbehu kalkul nemá miesto. Prekvapila ma jednoduchosť a nazvem to krása jazyka, s akou sa vrátil k hrozným dvom rokom stráveným vo vyhladzovacom tábore a ktoré zavŕšil strastiplným, no vo výsledku úspešným útekom. Spolu s Vrbom sa dostali do cieľa a konkrétne svedectvo posunuli ďalej (hoci svoje putovanie zakončili nárazom na pre nich nepochopiteľnú nedôveru, aj o tom Wetzler píše). Vydanie, ktoré mám (Pavel Zrínyi a MilaniuM, 2009), okrem príbehu a Správy obsahuje zopár slov na úvod, fotografie a hodnotné doplňujúce doslovy, môžem len odporúčať. Ešte by som rada spomenula projekt Vrba-Wetzler Memorial – viac v Zaujímavostiach. --- Minúty sa vlečú nekonečne pomaly, do každej sa vmestia tisíce predstáv o strašných nebezpečenstvách, ktoré na nich budú na každom kroku číhať. V predstavách zrýchľujú krok, utekajú, zastavujú sa, opäť prikrčení utekajú, a okolo nich sa trhajú granáty, hvízdajú guľky, kričia esesáci a brešú psy. Prechádzajú cez hranice... Známe dediny a mestá, rodná reč... Komusi – a toho kohosi si Karol nevie jasnejšie predstaviť – predkladajú pôdorys a rozprávajú... Treba rýchlo niečo robiť... Nerozumiete, čo vám hovoríme? Treba rýchlo konať. Po tisícoch vozia denne. Po tisícoch, chápete?

Neopísateľne ťažké a smutné, desivé.. Je to ako nezahojiteľná rana na duši ľudstva. Už sa nič také nesmie zopakovať. Žiaľ, vojnové konflikty a hrôzy sa neustále dejú naprieč kontinenty.. Sme tak nepoučiteľní? Nikdy nezabudnime.