Nevím co jsem od toho čekal, asi nějakou mírně neortodoxní populárně naučnou knihu o moderní fyzice, která na rozdíl o jiných nebude ztrácet čas plkáním o temných nesmyslech a pújde na to trochu od lesa. Ale nějak asi ani tudy nevede ta správná cesta. Autor vyjma zbytečného rozvleklého úvodu a okénka do historie řeší onen evrgrín moderní fyziky. Proč se vesmír chová jinak než by se podle našich fyzikalních zákonú chovat měl? Respektive proč se ten neřád furt roztahuje? Jistě kněz by řekl, že to búh a vyřešeno. Moderní fyzik by řekl, že to temná hmota a energie a vyřešeno. Einstein by řekl, to moje konstanta a nevyřešeno. A Lí Smolík? Velkou část knihy vyjma toho, že občas zabředne do takových těch metafyzických kravin o počátečních podmínkách zrodu vesmíru a paralelních světú, se věnuje především dvěma věcem. Jednak se snaží vyvrátit již dávno vyvrácenou až archaickou myšlenku, že čas je iluze, což bylo už v době zrodu kvantové mechaniky tak trochu kopání do mrtvoly. A dál dost polemizuje o (ne)funkčnosti druhého termodynamického zákona. Myslím, že každý komu bylo požehnáno se sním obeznámit chápe, že tento zákon je jako zvíře co kulhá na všechny nohy. Ostatně je to fyzikální zákon, který ve své podstatě popírá vznik vesmíru, sluneční soustavy, života i mě samotného, takže snaha ho nějak zpochybňovat je taky tak trochu kopání do mrtvoly, ale říkat se to nesmí, jak by pak studenti uhlazovali rovnice, kdyby na jednu stranu nemohli připsat to kouzelné delta S? To chápe i autor, jeho záměr je totiž jiný. Celou knihou se jako smrad táhne jistá myšlenka, kterou autor takňák jakože nenápadně přistrkává ke čtenáři. A to že fyzikální zákony nebyli vždy takové jako je máme dnes, že se vyvíjely a měnily s časem. Myslím, že fyzikální zákony jsou dnes úplně stejné jako před miliardou let a ta autorova myšlenka..., no prostě mě to zklamalo. Je to jedna z těch rádoby teorií se kterou se čas od času někdo vytasí aby pokud možno snadno a bez námahy vysvětlil něco čemu ještě nerozumíme. Neužitečných teorií, které se opírají hlavně o nemožnost je vyvrátit. Takže pro mě se to zařadí někam vedle boha, temné energie, delta S, a ježíška. Vyřešeno.

História môjho času je príbeh sám o sebe. Vnímala som jeho prítomnosť už asi na strednej škole, keď som sa pohrávala s časom v krátkej rozprávke, ktorú sme mali napísať na slohu. Asi prvým impulzom, čo si pamätám v súvislosti s "mocou" či účinkom času bolo pouhé prečítanie vtipu v reklamných novinách. Myslím, že vtedy to mnou zalomcovalo a vedela som, že čas ma nepustí... A tak to je. Prešlo už veľa rokov, časové paradoxy ma fascinujú, teším sa, že pribúdajú filmy s nimi, aj darkológom som bola:D a tak. Vždy som vedela, že ak chcem napísať dielo, musí obsahovať tému času. Spravila som však viac. Čas pozametal môj príbeh presne tak, ako chápeme význam časopriestoru, t. z. čas a priestor idú ruka v ruke a v mojom prípade ide o štruktúru ako ten priestor, ktorý čas v príbehu ovplyvňuje. Fantastické. Pocítila som silu času na vlastnej koži a selským rozumem. Snažila som sa fakt hýbať mozgom a oddialiť čítanie o čase ako veličine doslova na poslednú chvíľu, aby ma nepomýlilo, nezvádzalo inam a neprinášalo väčší zmätok, než som mala zo samotného príbehu. Prelúskať isté veci nebolo jednoduché a jasní, že pár informácií o čase som nazbierala aj za roky, no priamemu kontaktu s časom som sa fakt vyhýbala... Doslova na poslednú chvíľu veľmi dobre načasované po desiatich rokoch, keď finišujem s písaním, som si kúpila túto knihu s Kováčovou Pán života je čas a vlani som si ešte prešla sv. Augustínove pamäti plus diplomovú prácu o čase, vďakagalaxiám za diplomovečky. Mala som trochu nervy, že nejestvuje riadna kniha o čase! O takej podstate, ktorá sa obtiera o naše životy, o vesmír a všetko, čo tvorí svet každého z nás... Verím, že týmto zozbieraním som získala slušný prehľad s hlbším náhľadom na čas od matematika Smolina, filozofa Augustína a biológa Kováča a nič som neposrala v príbehu. Samozrejme, chcem sa s celým štúdiom kníh pre moju trilógiu rozlúčiť s Mandelbrotom, ktorého tvorba je zlatým klincom, jednou z podstát najmä tretej časti. To je asi taká stručná historie môjho času a dôvod, prečo sa s tým šalím. Hlavným cieľom týchto posledných kníh už zase z fyziky bolo dokončiť si základný prehľad, aby som mohla konečne identifikovať svoju krajinôčku fungujúcu bez času. Pre mňa ako človeka podriadeného časom je to ťažká predstava, neviem ako to cítia iní... Ja sa necítim byť "nad" časom. Podľa všetkého to asi nepôjde, tiež záleží od uhla pohľadu... a Smolinova kniha to vysvetľuje. (Veľmi mi tam chýbal Kant, ale autor na začiatku odkázal čitateľa, nech ide kúpiť si Kantove náhľady na čas, To bolo od neho naozaj milé vypoklonkovanie Kanta hneď v úvode:D, ale aspoň to svedčí o sile filozofie tohto priekopníka). Kniha demonštruje niekoľko uhlov pohľadu na čas, jednému z toho šedivejú vlasy, ale je to krásne štúdium... je veľmi pohodlné tvrdiť, že čas je ilúzia. Fuj, tento výrok viac vraví o tom, aký lenivý je človek, z obsahu si ťažkú hlavu už nerobím, lebo viem, že je to lacné tvrdenie. Veľmi lacné nepodložené žiadnymi informáciami. Výrok, ktorý pôsobí ako alergén na myslenie:) Kvitujem autorovi, že v závere spomína miesto Boha ekonómov:D ale je tam aj Boh v dvoch vetách. V knihe sa zjavuje úsilie vedca, snaha, lapanie po čase, chápem to... Mám približne dvanásť strán spoznámkovaných, preto by som do komentára uviedla jednu vec, ktorá ma zaujala, na ktorej budem pracovať a hovorí o nej aj V. Kováč vo svojej knihe. Ide o Rovnováhu. Rovnováha znamená smrť. Smrť vesmíru, smrť organizmu. Ako je to možné, ako sa to vysvetľuje, to si už prečítajte... Ale myslím, že selským rozumom sa k tomu dá dôjsť. Za túto poznámku som vďačná obom autorom. Jedno šťastie, že moja Rovnováha v príbehu na to prišla skrze mňa:D a riadi sa mojim výrokom (pozor, nebrať pojmy ako definitívne): raz je zlo, raz dobro, ale nikdy nie je dobro aj zlo... :) that´s all, Time is too much for me..... Time Reborn and I´m glad.