Živila som sa slovami druhých, nechala sa nimi unášať a napĺňať ich energiou a emóciami. Až do smrti môjho brata, 14. októbra 2015 v Montreale, som nemala potrebu písať. Alexova samovražda ma bolestivo zasiahla a zároveň šialene naštvala. Lebo samovražda je dvojitá bolesť, zúrivosť takéhoto odchodu plodí rozpačité ticho, ktoré zaberie všetko miesto, a bráni aj spomínaniu na šťastné dni. Ale ja som nechcela mlčať. Alex bol neskrotná bytosť, mal pekný, naplnený a vášnivý život, miloval a bol milovaný. Bojoval proti depresii, ona vyhrala. Rozpovedať jeho odvahu, vyjadriť šťastie za to, že bol mojím bratom, sa mi zdalo zásadné. Nechcela som ani spracovať jeho odchod, ani sa podvoliť zúfalstvu. Túžila som vymyslieť radostný spôsob, ako byť smutná. Olivia de Lamberterie